Prológ

by elanima, miriela & mortycia

Vošla dnu a prekvapene zostala stáť. Musel to byť len zlý sen, lebo nie, to jednoducho nemohlo byť možné. On a ona. Spolu. Jej frajer a jej sestra. V jej posteli.

Zažmurkala, aby sa presvedčila, či sa jej to len nesníva. No obraz sa nezmenil. Stále videla tú istú nerušene sa maznajúcu dvojicu.

Čo urobiť? Vyrobiť scénu či sa otočiť a nepozorovane odísť?

Slzy, ktoré jej začali stekať po tvári, to vyriešili za ňu. Nebola v stave na konfrontáciu. A tak zvolila to, čo takmer vždy. Útek.

Vybehla z bytu a tresla za sebou dvermi. Zas až tak veľmi jej na pohodlí tých zradcov nezáležalo. Bežala dolu schodmi a hlasno vzlykala.

Chcela ho prekvapiť. Celý týždeň si plánovala, ako príde o deň skôr domov zo školy, aby si mohli urobiť krásny víkend pri jazere. A načo to bolo dobré? Aby ju takto ponížil? A jej sestra? S tou si už nemala čo povedať. Bol koniec. Definitívny. Nech si vysvetľujú koľko sa im bude chcieť, ona sa sťahuje k rodičom. Aspoň tí ju ešte neokašľali.
Prečo jej takto ublížil? Keď s ním volala, cítila v jeho hlase nejaký divný tón, ale nezaoberala sa tým. Teraz zistila, čo to bolo. Nemohol jej povedať, že sorry, ale je koniec? Muselo to dopadnúť takto? A ešte s jej vlastnou sestrou a v jej vlastnej posteli.

Nechápavo pokrútila hlavou. Osušila si tvár do rukáva svetra, vzdorovito zdvihla hlavu a zhlboka sa nadýchla predtým ako vykročila z bytovky von na ulicu. Stačilo. Nebude sa pre nich viac trápiť, rozoberať čo by bolo keby. Nestáli jej za to. Dopadla posledná kvapka, ktorú jej povestný pohár trpezlivosti potreboval, aby sa prelial. Už si viac nenechá skákať po hlave. Vykašle sa na všetkých a začne si žiť nový vlastný život.